markophov drístar

Neviem, kto tam hore dozerá na rozdeľovanie šťastia cestujúcim, ale zrejme ma nemá rád. Už ma to prestáva baviť, a ak to takto pôjde ďalej, tak budem zas jazdiť vlakom.

Človek si spokojne nasadne do autobusu. Má miernu horúčku, lebo posledné tri dni slabo spal kvôli projektu a je teda dostatočne unavený, aby si pospal aj cestou. Z Prešova vyrážal o 21:40.

Samozrejme opäť som mal obrovské šťastie. Nemali jediný časopis s počítačovou tematikou či niečo o vede a technike. Neviem či ich tie sprievodkyne počas cesty jedna na desiatu, ale posledné tri mesiace nemali ani raz. Zrejme je to len tlačová chyba a zo svojho časopisu Žltý zabudli odstrániť všetky tieto IT tituly. Keď som si povedal, že budem pozerať film, tak ako naschvál obrazovka predo mnou nešla. Vôbec sa neotvorila a nič tam nebolo. Počas poslednej jazdy síce tá najbližšia fungovala, ale obraz skákal hore dole každé dve – tri sekundy.

22:55 sme zastavili pod Tatrami pri motoreste Sosna. Pani sprievodkyňa nám oznámila, že musíme opustiť autobus. Musia ho vraj zamknúť. Všetkých vyše päťdesiat cestujúcich stálo dvadsať minút pred motorestom a čakalo, kým sa páni šoféri a slečna sprievodkyňa napapajú. Ak by niekomu napadla otázka - prečo sme nečakali dnu – je potrebné si niečo objednať, inak zaberáte stôl. Dvadsať minút v kose, bez možnosti sadnúť si, či robiť niečo rozumné. A aj keď sme boli pod Tatrami – na čerstvom vzduchu – dve tretiny cestujúcich fajčili, takže bola všade naokolo hrozný smrad. Neznášam fajčiarov.

Nejako som sa cez to preniesol, a keď sme dorazili do Brna, už som na to vôbec nemyslel. Cesta bola inak v pohode, a presne podľa predpokladu som bol príliš unavený na to, aby som nezaspal. Aj keď len na chvíľu, ale pomohlo to – čakal ma ťažký deň. Tak som vystúpil, vzal vak, hodil ho na chrbát a šiel na zastávku. Prišiel nočný spoj, zložil som sa a rukou som nechtiac prešiel po prednej strane vaku. Mokrý. Kurnik-šopa-holubník. Na izbe som našťastie zistil, že aj keď je ruksak takmer celý navlhnutý, vnútri mi navlhlo len jedno tričko a nejaká spodná bielizeň. Budem to musieť vyprať.

Prečo? Pýtam sa ešte raz. Prečo? Prečo je takmer každá moja cesta sprevádzaná nehodami, diskomfortom, nefunkčnosťou a problémami? Asi je mi to súdené. To mám za to, že som sa rozhodol študovať v Brne…

A ešte čosi…

Ak to takto pôjde ďalej, tak padnú u mňa autobusy úplne na dno dopravnej špiny. Vlak je drahý a cesta ním je dlhá. Ale ak si človek priplatí, vyspí sa, ráno dostane čaj, alebo kávu a nezabije deň pokúšaním sa premôcť únavu. Ale takto? Keby to aspoň nebola jediná ako-tak spoľahlivá spoločnosť. Ale Student Agency! Hlavne, že kvôli zvyšovaniu nákladov a neviem akým klamstvám zvýšili cenu o takmer polovicu. No čo už… opäť sa uplatnilo pravidlo – zvýšime cenu, znížime pohodlie cestujúcich. Je to len dobytok, ktorý treba prepraviť. Je mi ľúto, že som to takto musel napísať, cesta s Tourismom bola stokrát horšia, ale od prvých ciest s SA, idú ich služby (aspoň v mojich očiach) hrozne dolu vodou…

Tento príspevok bol publikovaný Streda, 23. Apríl, 2008 o 23:10 a je uložený v kategórií Život. Bol 366 krát zobrazený. Môžete zanechať komentár, alebo trackback z vašej stránky. Komentáre k tomuto príspevku môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál.