markophov drístar

Za čias, kedy som ešte nemal internet, aby som s jeho pomocou kradol sťahoval pre vlastnú potrebu filmy; moje kontakty na distribútorov filmových noviniek (kamarátov s internetom) boli nulové; a keď šlo o trhák, na ktorý sa mi nechcelo čakať, kým vyjde na VHS, či nebodaj sa niektorá slovenská televízia pomýli a objedná ho, aby potešila divákov - práve vtedy som šiel do kina. A keďže sme so spolužiakmi boli super partia, takmer akýkoľvek návrh ísť do kina zožal úspech. Spravil sa zoznam, pozbierali peniaze, smer kino a huráááá!!!

Ono nejakých osemdesiat korún bolo na nás priveľa, takže sme zväčša chodili v pondelok, ktorý bol známy svojou nízkou cenou. Naposledy šlo o cenu šesťdesiat päť korún. Za ušetrených dvadsať korún sme si dali kofolu, neskôr dokonca pivo. Veľmi rád som chodil na tieto triedne akcie.

Čosi sa však pokazilo. Neviem, či je to ľahkou dostupnosťou filmových noviniek medzi mladými (tvorili určite veľké percento divákov), ale prešovské kiná zaznamenali pokles návštevnosti. Nakoniec to dospelo do štádia, kedy tetuš uvádzačka musela občas pozrieť na pravidlo, že nepremietajú pre menej než päť osôb. Teta vzala môjho bratranca a tri sesternice (počet osôb: ak správne počítam, tak 5) a šli do kina na nejakú rozprávku. Uvádzačka im povedala, že majú šťastie, že sú akurát minimálny počet. Inak by vraj ani nepremietali. Škoda, že som tam nebol. Vždy som sníval o tom, že budem sám v kine.

Ľudia si radšej kúpia, požičajú, ukradnú stiahnu pre vlastnú potrebu DVD a pozrú si film v pohodlí domova s jedlom, pitím, posteľou a čarovným zaklínadlom “pause -> play”. Na českom bombablogu zverejnili aj akúsi štúdiu, že počítače požierajú televízory (a kiná samozrejme tiež). A tie sedadlá v prešovských kinách už boli na nevydržanie. Oni síce také boli odjakživa. Tak či onak, obe kiná - Panoráma aj Kino Klub mali svoje opodstatnenie. Aké? Veľké!

Pamätám tak asi päť, možno šesť filmov, na ktoré som veľmi chcel ísť. Fakt veľmi. Ale spolužiaci nemali čas, peniaze, chuť… Prípadne sa na druhý deň písal nejaký test a aj keď sa nikto neučil, šlo už len o ten pocit, že som ten deň premárnil nudným ničnerobením a nie zábavným kinom. Nebola partia, nebol film. Sám by som do kina šiel asi fakt len v nejakom krajnom prípade (nie, žiaden mi momentálne nenapadá). Ale ak bola partia rátajúca viac ako dvoch ľudí, šiel som hoci aj na nejaký prepadák (Bojisko Zem s Travoltom je vraj prepadák… mne sa celkom páčil a zaradil by som ho len niekam do podpriemeru… asi som nenapraviteľný scifi fanúšik). Takže kino bola v skutočnosti len zámienka na stretnutie. Tak trochu by sa dalo povedať, že stmeľovalo partiu. Napríklad na premiére Ružového pantera (2006, jeden z posledných filmoch, na ktorom som bol so spolužiakmi z gymnázia) sme si všetci preposlali na mobily všeobecne známu zvučku a naraz ju pustili počas reklám pred premietaním. Ľudia sa obzerali a usmievali. A my sme si do toho ešte aj pohmkávali.

Ďalším dôvodom je cukrovanie (buchiet) a balenie (do alobalu). (Dvojzmyselnosť si nebudeme všímať). Kto z vás nebol v kine na romantickom rande? Mne sa to osvedčilo. Skúsil som to síce len raz, ale zabralo to a pritom stačilo, že som sa ju v tých nepohodlných sedadlách pokúsil párkrát objať a pobozkať. Peťka mala po filme zrejme takú dobrú náladu, že si povedala, že to so mnou vydrží. Mimochodom, boli sme na Noc v múzeu.

A to ani nehovorím o “Klube filmového diváka” (Kino Klub) a “Panorámke” (Panoráma), kde dávali filmové perly. Občas sa tam videl filmy, ku ktorým by som sa nedostal kvôli tomu, že o nich málokto počul. A pritom to boli stokrát lepšie filmy než nejaké americké bludy. Napríklad rumunské Čierna mačka, biely kocúr či maďarskí Revízori. Filmy, ktoré ma pobavili i zaujali. Žiadne počítačové efekty. Len realistické zachytenie života. Ale späť k téme.

O čom to vlastne v spleti rád na dobré filmy a drístania (klasika) hovorím? O tom, že Kino Klub už zavreli (Kino Klub definitívne rušia) a druhé (posledné) kino v meste, Panorámu, zavrú (Klasické kiná v Prešove zanikli), čo nevidieť. Koncom augusta prídeme o posledný kino prežitok starých časov.

Problém s návštevnosťou klasických kín je vraj na celom Slovensku a ľuďom sa v multiplexoch páči. Dokonca za pohodlné sedenie (ešte som tam nebol, ale ak je to aspoň polovica pohodlnosti, ktorú si pamätám z Brna… hmmmmm - zadok si pochutná), za kvalitný obraz a zvuk sú ľudia ochotní zaplatiť viac, než v starých kinách. Priznávam - je to logické.

U mňa je problém to, že film v multiplexe a film v starom dobrom kamennom kine chutí odlišne. Neviem to vysvetliť. Budú mi chýbať. Je to tak. Prežil som tam svoje filmové detstvo. Snehulienka a 7 trpaslíkov (môj prvý film v kine… mohol som mať tak 6 rokov??), Pán Prsteňov, Hviezdne Vojny. Bohužiaľ tento nárek už nič nezmení. Len som si ho nemohol odpustiť.

PS: Tak mi napadá, Žán, má Brno vlastne nejaké staré klasické kamenné kino? Zatiaľ som bol len vo veľkých a drahých kinosálach.

Tento príspevok bol publikovaný Utorok, 26. August, 2008 o 21:11 a je uložený v kategórií Prešov. Bol 881 krát zobrazený. Môžete zanechať komentár, alebo trackback z vašej stránky. Komentáre k tomuto príspevku môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál.