markophov drístar

Tie tri roky zbehli rýchlo,
objednám si jedno krídlo.
Že vraj prečo?! Znie tam vzadu,
nalejem Vám z vína pravdu.
Ale najprv unudím Vás k smrti,
aj toho, čo sa vzadu vrtí.

Poviem Vám ten príbeh, čo dávno sa stal,
zmenil život, legenda kričí, že prepísal.

Bol raz chlapec, urastený, celkom pekný, //imho
mudrc preložil to, za grošiar a kúsok suchej kôrky.
Trpel “Dolor et solitudo”, smútkom a samotou,
because one is the lonliest number.

Kde tu, tam tu, miesto nepodstatné,
vzala sa nám driečna dievka, fíha, nevídané.
Hnedé oči, krásny úsmev, chutné pery,
jeden tanec, bozk na čelo neschválený.
Zrazu Amor, parchant malý, strieľa šípmi ako vadný,
rozum, dozaista má, pervitínom zahalený.

Prepnem scénu, dovolíte, do kina si odskočíme.
Film sa páčil. Obom. Asi, imho trápny.
Čo však láska dozaistá robí,
že ľuďom nad i výhľad kazí.
A ak v tom Amor prsty má,
aj film zrazu tú iskrú má.

Čo to ale? Kam nám zmizol?

Šmejd je! študuje si v Brne,
za rytiera dúfajme, že nie,
šermovať tak možno klávesnicou vie,
s mečom by sa len dorezal svojej krve.

Niečo o nej? Vážne chcete?

Ona zas chce za bosorku. V malom meste pod Prešovom.
Vyzná sa v jedoch práva a práškoch paragrafu.
A v pohľadoch zamilovaných, bozkoch najsladších,
textových holuboch romantických…
A v špagetách…
A v chlebíkoch zapekaných…
A v [RATING 18]… // O:-)

A tak plynú roky, vzdialenosť sa nemení,
čo z Einsteina možno pramení.
Každý krúti hlavou, láska im nevydrží
však milencov pár, im vysmeje sa do tvárí.

Lásky zo vriec pár tucet majú,
na export do zahraničia sa možno dajú.
No problema, no standarda, no risso, hádka,
každá o vzťahoch pravda je na nich krátka.
Plavia sa cez radosť a šťastie životom,
vymykajú sa štatistikám i magazínom.
Fakt žiaden článok na nich nesedí,
žeby boli len vymyslení?

Trávia spolu každú voľnú chvíľu možnú,
pár závistlivých pohľadov od druhých párov zožnú.
Nič však nekazí im deň,
veď žijú spolu preň.
Krásný deň vám spraví, prebúdzať sa s milovanou,
večer sladšie sny, zaspávať s ňou, tou vyvolenou.

A tak znova…

Tie tri roky zbehli rýchlo,
objednám si prosím, to jedno krídlo.

Že vraj prečo, chceli vedieť.
Príbeh viete, teraz ďalej.

O tri roky objednám si krídlo druhé,
učiť sa lietať bude, priznajme si, tuhé.

Zas ten povyk, zas otázky,
dôvodom je pôvod mojej krásky.
Z neba padlej anjelice,
so štipkou malej diablice.
Musím vedieť lietať predsa,
ak odletieť rozhodne sa.

A poletím Vám za ňou rád,
pretože ju mám z celého srdca, fakt veľmi rád.
Na nekonečne eňťú

Peťulienke…