markophov drístar

“Tak čo? Ideme na pivo?” opýtal sa Daniel a odhryzol si z perníka. Bol fajný. Až tak veľmi, že ho chvíľu nechal rozpúšťať sa v ústach. A potom oddiaľoval posledný hlt vediac, že to bude posledný chuťový orgazmus. Tie perníky sú proste hrozne malé.

“Doplniť tekutiny? Som za,” usmial sa Šaňo. “Ale skočím za Klárou. Mala by teraz končiť.”

Daniel chvíľu premýšľal, či strhnúť biologický odpad z ruky a hodiť ho do koša k tomuto účelu určenému, ale rozhodol sa ešte chvíľu počkať. Letmo nad tým mávol rukou a Šaňo zadudral čosi v tom zmysle, že ani on nechce vykrvácať ako ten tichý čudák, čo odišiel chvíľu pred nimi. Neodhadol minimálny čas potrebný na zaschnutie, strhol to a potom mu to tieklo dole rukou.

“Okej. Veď môže ísť s nami,” prikývol Daniel. Dojedol sladkú odmenu a odhodil obal do koša. Takmer zhodil babku s paličkou na zem, ale chyba to bola jej. Na sto percent. Prečo títo postarší menia smer pohybu vždy v tej najnevhodnejšej chvíľu a to dokonca tak prekvapivo, že kvôli nim človek takmer padne na hubu. A to len preto, že nechce ublížiť im. Obetavosť sa mnohokrát nevypláca.

“Neviem, prečo sa ma sestričky pýtali, či mi nie je zle,” kyslo dudral Šaňo, keď sa k nemu Daniel priblížil. Po incidente s babkou sa museli predrať menším davom pacientov, ktorí stáli pred zatvoreným stánkom s novinami. “To vyzerám až tak zle?”

“A si vlastne v poriadku? Nie je ti zle?” štuchol do neho Daniel a obaja sa rozosmiali. Bolo čudné, že väčšina ľudí, keď sa stretne po dlhšej dobe, správa sa milo. Oni si stále robili napriek. A vyhovovalo im to.

“Autobus nám ušiel. Musíme pešo,” oznámil Daniel a obaja pozreli na cestu. Tak ako to učia rodičia. Najprv naľavo, potom napravo. Spolu so staršou paničkou a malým potkanom na obojku, ktorí na nich ceril zuby a tváril sa ako pes, vykročili na cestu.

Auto sa prirútilo zo zákruty vo veľkej rýchlosti. A brzdy mu už bohužiaľ nestačili.

…

Slečna s tvárou ako obrázok anjela z kostolnej knižky si rukou odhrnula vlasy, ktoré rozkošne padali do tváre a ukončila vtipnú reportáž o starej kačke a jej stratených kačičkách. Úsmev na tvári vystriedal vážny výraz, aj obrázok vedľa jej tváre vymenili za iný.

“Dnes skoro ráno na prechode pre chodcov zrazil taxikár dvoch mladíkov. Namerali mu štyri promile alkoholu v krvi. Nehoda sa stala neďaleko nemocnice, takže záchranná služba takmer okamžite zakročila. Bohužiaľ otvorené zranenia spôsobili rýchle krvácanie a obaja mladíci prišli o veľké množstvo krvi. Skonali skôr než došlo k transfúzii. Obom by stačil približne pol liter krvi navyše. V spojení s našim ďalším zistením to spôsobuje ešte väčší zármutok. Mladíci sa totiž práve vracali z dobrovoľného darovania krvi, kde o tento pol liter prišli…”

To mi len tak napadlo, keď sme prechádzali cez cestu po darovaní krvi…

Tento príspevok bol publikovaný Pondelok, 18. August, 2008 o 16:52 a je uložený v kategórií Písané múzou. Bol 70 krát zobrazený. Môžete zanechať komentár, alebo trackback z vašej stránky. Komentáre k tomuto príspevku môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál.