markophov drístar

Slnko utieklo za horizont, posledné lúče dávno zhoreli popolom mŕtveho Fénixa, súmrak prišiel o moc. Nyx prikryla svet čiernym plášťom, vdýchla tieňom život, upevnila silu chaosu. Do duší zmorených vniesli sa myšlienky tmavé ako jej tvár. V okamihu výhry nad dňom, zrodená v krajšiu a silnejšiu, stala sa diktátorkou smútku, spoločníčkou samoty, múzou utrpenia. Ukradla posledné nádeje. Nyx priniesla noc…

Hľadel z balkóna na mesto a stovky iskričiek sa snažili vytvoriť dojem svetla. Nádeje… Mesiac sa skryl pred jeho zúfajúcim pohľadom a ostali mu len myšlienky čierne ako samotná noc. Nádej, viera, vôľa… láska. Alfa a omega. Život a smrť… deň a noc. Nádej…

V hrudi, v hĺbke rozorvaného srdca cítil, že kdesi v diaľke je jeho milovaná. Cítil jej nehu, dotyky na svojej tvári, slastné bozky na perách. Videl láskou zvíjajúce sa telo, zmysly mu opantal pach rozkoše. A predsa to všetko len v myšlienkach. Sám. Ďaleko…

Po ulici kráčal pár. Dvaja. Ticho, čo najbližšie. Na nemý takt hodín prírody, otočili sa k sebe, vzplanuli vášňou, privinuli svoje telá bližšie, tváre zlepil im bozk… tik… tak… tik… tak… Čas plynul, no nie pre nich. Odvrátil pohľad k prázdnemu nebu beznádejne hľadajúc spoločníka a radšej sa vrátil do vyhriatej izby. Zavrel dvere na balkón a sadol späť k notebooku. Pohladil klávesy, ktoré jediné ich v týchto dňoch spájali. Cítil na nich jej hbité prsty, ako jemne dorážajú. Videl odraz jej tváre, úsmev…

Zaloviac v myšlienkach, vynorili sa mu spoločné chvíle. Jej slová mu rozjasnili myseľ, úsmev mu pohladil srdce, hlboké oči utešili srdce. Hľadal prázdnotu, ktorá jeho duši ovládala pred rokom. Hľadal samotu, smútok… kedysi zapustili korene v jeho srdci. Kedysi sa cítil stratený. Príliš malý. Nepotrebný. Nemilovaný…

Dnes našiel šťastie a lásku. Videl jasnejší zajtrajšok, ľahšie bytie. Zaspával síce sám, no s ňou. V tichu, ale počujúc šepot jej pier…

Tiene matky Nyx tiahli temnotou, niesli na krídlach samotu, strach, depresiu. Pre tých, ktorí ich hľadali. Využívajúcich sa v utrpení, sebatrýznení vnucovaním samoty. Niesli im uspokojenie ako zlodeji šťastia. A Nyx, posolstvo Chaosu, smiala sa nad dielom, ktoré sa rodilo pod jej tmavým plášťom vediac, že jej moc raz skončí. Noc teda doľahla celou svojou silou a utíšila búrku výhry nad dňom. Mesiac sa vynoril spoza mračien, vkradol sa k milencom cez okno a skrz tú vzdialenosť ich oboch pohladil v jednom okamihu. Vyčaril im na perách úsmev. A Nyx? Ostala na stráži. Nad osamotenými, smutnými… nad ticho snívajúcimi o lepšom zajtrajšku…

PS: Peťka… pamätáš sa na Stratených v preklade? Na konci Bob tuho objal Charlotte a čosi jej zašeptal. Nemyslím si, žeby sme boli my dvaja stratení, ale aj tak ti to poviem… I have to be leaving… But, I won´t let that come between us, OK?

Tento príspevok bol publikovaný Piatok, 18. Január, 2008 o 4:00 a je uložený v kategórií Písané múzou. Bol 688 krát zobrazený. Môžete zanechať komentár, alebo trackback z vašej stránky. Komentáre k tomuto príspevku môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál.