Student agency a deväť kamiónov
Je sedemnásteho februára dvetisíc osem a ja som na ceste z Prešova do Brna. Mám zapnutý notebook, upravujem pár príspevkov, ktoré som ešte nepublikoval a čo nevidím. Pán šofér StudentAgency predbehuje kamión. To je predsa normálne, hovorím si. Ale on predbehuje v zákrute. Pozerám na druhú stranu. Čisté. Našťastie je to ľavo točivá zákruta okolo nejakej rieky. Vidno ďaleko dopredu skrz riedko zarastený breh. Píšem teda ďalej. Otecko za mnou pohladí svoju dcéru a nakláňa sa do uličky. Pozerá dopredu. Pozerám aj ja. Stále predbiehame. Tuším, že je to už štvrtý kamión. Otváram nový dokument. Piaty kamión. Toto sa nevidí každý deň. V diaľke vidím koniec ľavotočivej zatáčky. Prechádza tam z ľavotočivej do pravotočivej. To je už nebezpečnejšie. Trochu. Trochu viac. Ôsmy kamión a stále sme v zlom pruhu. Začínam sa tak trochu báť…
Upozornenie: Príspevok je dríst! Realita je len jedna. V danej paralelite.
Slabším povahám skutočne neradím čítať.
A fakt som neriešil fyzikálne okolnosti.
„Vy ste chceli čaj?“ pýta sa ma sprievodkyňa a vytŕha ma zo zamyslenia. Prikývol som, poďakoval sa a jej okrúhla tvár sa na mňa usmiala.
Instantný nápoj bol horúci, ale dal sa piť. Vyrástol som na instantných čajoch z Poľských trhoch. Teraz som však študoval na káve a tmavom čaji. Slečna vedľa mňa dostala kapučíno. Otecko za mnou dostal čokoládu pre svoju dcérku. Podal jej ju a naklonil sa dopredu hľadiac na cestu. Nakláňam sa tiež a uvedomujem si, že celý autobus je akýsi mĺkvy.
Asi sto dvadsiatkou vbiehame do pravotočivej a neprehľadnej zákruty a míňame deviaty kamión. Už len sa zaradiť a je to, usmievam sa. Pootočil som hlavu k oknu a v kútiku oka sa mi zjavil drak. Vyrútil sa spoza hory skál a stromov. Červeno-žltý, ťažkopádny ťahač amerického štýlu. Pretiahnutý nos. Kým som otáčal hlavou, prebleslo mi hlavou, že je to nádherný stroj, ale v tejto chvíli nepríjemne blízko.
Neviem čo prišlo skôr. Krik a tupý náraz sa však zmiešali do lomozu chrámajúcemu ušné bubienky a telá cestujúcich. Vyrazilo mi z ruky čaj a trhlo mnou dopredu. Čosi veľké a kričiace mi preletelo okolo hlavy a nos kamióna prerážajúci prednú časť autobusu to roztrhol na polovicu. Sedadlo predo mnou sa odtrhlo, naklopilo dopredu, ale akýsi svištivý zvuk ho hodil späť ku mne. Zatlačilo do mňa notebook a počul som ako sa v ňom čosi zlomilo.
Vnímajúc už len ostré svetlo, beznádejný rev, rezavé žmolenie kovu a chaos som pocítil ako mi okolo ruky presvišťalo čosi obrovskou rýchlosťou a vzalo to so sebou úplne všetko, čo mu stálo v ceste. Trhalo to plech a mliaždilo sedadlá aj s ich obsahom. Ktosi zvracal a pošpinil mi vlasy. Asi som to bol ja…
Drak však stále postupoval vo svojom diele a roztrhnutý autobus dostal pod silou nárazu šmyk. Natáčali sme sa a vtedy mi hlavou prebleslo celý rýchlik myšlienok. Vždy som sa čudoval opisom v príbehoch a kritických situáciách a rýchlejšom premýšľaní k veci. Mne vtedy napadli hlúposti o láske, kamarátoch a o o tom, čo som videl vo filmoch. Hlavným vozňom mojich myšlienok však bolo vedomie, že sme predbiehali kamión, ktorý sa rútil za nami a niekedy teraz by nás mal dobehnúť.
Prišiel z pravej strany. Čakaný, ale predsa sa na neho nedalo pripraviť. Vrazil do poslednej nápravy veľkých kolies ťahača. Náraz som cítil asi meter od seba. Anjel strážny sa zas ukázal v celej svojej kráse, ale dnešná zmena mu ešte nekončila. Spleť troch vozidiel sa zviezla dole brehom zasekla sa na zvodidlách…
Sedel som pri okne a mal som výborný výhľad na rozbúrenú rieku neznámeho mena. Nepotreboval som však ani geografiu, aby som videl, že je pekne hlboká. Začal som sa v hustnúcej dymovej tme obzerať. Ťahač mal pevný a ťažký nos, ktorý pred sebou tlačil celú pravú stranu autobusu, uličku a rád sedadiel, ktoré susedili s tým mojim. Slečna s kávou nechcela sedieť pri okne. Teraz by si to asi rozmyslela. Môj horúci čaj skončil na tvári štyridsiatničky sediacej predo mnou. Nemala však námietky, lebo z krku jej trčal polmetrový kus okna aj s plechovým rámom. Vedľa mňa bol kamión a za mnou hotové peklo. Uvedomil som si, že mať pas sa oplatí. Nie len, že som nepreletel cez pár sedadiel ako telo, ktoré kamión rozťal už pri náraze, ale neskončil som ako množstvo rozhádzaných, neprirodzene pokrútených a určite neživých tiel za mnou. A všade bolo ticho…
Trojica spletených vozidiel sa otriasla a nečakane sa zviezli dole brehom. Rýchlo som odopol pas a vyskočil som skrz malý priestor v prednej časti von. Prežil som to. A tam bolo zmrzlinové kráľovstvo, čokoláda a Jordan hral basketbal s čerešňou.
…
„Vy ste chceli čaj?“ pýta sa ma sprievodkyňa a vytŕha ma zo zamyslenia. Prikývol som, poďakoval sa a jej okrúhla tvár sa na mňa usmiala.
Instantný nápoj bol horúci, ale dal sa piť. Vyrástol som na instantných čajoch z Poľských trhoch. Teraz som však študoval na káve a tmavom čaji. Slečna vedľa mňa dostala kapučíno. Otecko za mnou dostal čokoládu pre svoju dcérku. Podal jej ju a naklonil sa dopredu hľadiac na cestu. Nakláňam sa tiež a uvedomujem si, že celý autobus je akýsi mĺkvy.
Asi sto dvadsiatkou vbiehame do pravotočivej a neprehľadnej zákruty a míňame deviaty kamión. Už len sa zaradiť a je to, usmievam sa. Pootočil som hlavu k oknu a v kútiku oka sa mi zjavil drak.
Pozrel som na telku, a keď som si rýchlym pohľadom overil, že sme sa zaradil do správneho pruhu, natiahol som sa v sedadle a dopozeral som film. Deväť kamiónov sa len tak nevidí. Uf… spoza zákruty sa na nás našťastie nič nevyrútilo. Toto by bolo drahé predbiehanie…
Videl som už veľa videí. Mnohokrát ide o nehodu, nešťastie. Nepozornosť. Tentokrát by sa však táto jazda zaradila medzi tie, v ktorých bola príčina hlúposť a cestná arogancia. Student agency je rýchly a lacný. Čas príchodu však núti šoférov, aby robili takéto manévre. Bezpečnosť cestujúcich je však podľa mňa na prvom mieste. Neviem, čo si o tom mám myslieť. Radšej budem ticho… už som sa napokúšal osudu dosť…
18. Február, 2008 (Pondelok)o 23:48
Pěkné
. Jojo, i na Praha-Brno a naopak jezdí jako piráti 
.
19. Február, 2008 (Utorok)o 8:31
No, slyšel jsem hodně o žlutých nebezpečných, ale nechtěl jsem tomu věřit, říkal jsem si, konkurenční pomluvy, bajky. Sám jsem se s nimi najezdil opravdu mnoho a nějak se mi nezdálo, že by tyhle velké, pohodlné a bezpečné autobusy brázdily naše dálnice takovým způsobem.
Loni na podzim jsem jel v sobotu ráno svým autem po D1 do Brna. Brzy ráno, celkem pohodový provoz. Jel jsem z kopce v levém pruhu, předjížděl jsem kamión, frčel jsem si to tak 130, protože obvykle jedu i pomaleji (120), ale z kopce to fičelo a navíc jsem chtěl kamión setřást co nejrychleji. Najednou se v zrcátku objevila dvě velká světla a velice rychle se přibližovala. Vidím - autobus, dojel mě a za mým zadkem jel asi pár vteřin, pak začal blikat. Nechápal jsem, co se děje, nepatřím k těm, kdo vychovává rychlíky na dálnici, nicméně pokud je pravý pruh plný, asi zničehonic na to nešlápnu na 170, abych někomu milostivě udělal cestu. Tím spíš mě to překvapilo u autobusu. Blikal celou dobu, já předjel kamión, zařadil se doprava a autobus mě předjel a zmizel někde vepředu.
Někde v dalším kopci jsem ho potom dojel, ne proto, že by “mu to netáhlo”, ale proto, že se tam nějak zasekal s kamiónem, nestihl včas najet do levého pruhu. Na druhé straně kopce se opakovala znovu stejná scenérie, já předjíždím kamión, jedu 130-140 a za mnou blikající autobus, který by mě nejraději přeskočil. Hodně blbý pocit. Kdybych musel zabrzdit, on akorát zapne stěrače.
Předjel mě a už jsem ho nikdy neviděl, jen jsem zahlédl, jak cestující pohodlně sedí/spí/sledují film/ťukají do počítače, zatímco já jsem si prožil docela nemalé nervy…
19. Február, 2008 (Utorok)o 12:04
No tak mne síce naskočila husia koža, ale určite aj mnohým spolucestujúcim… ako sa asi musel cítiť ten otec, vedľa ktorého sedela jeho dcéra… áno, aj ja jazdím rýchlo (120 po diaľnici) a obieham pomalé kamióny či skriňové avie, ale ešte nikdy som nešiel na úkor bezpečia niekoho v mojom okolí - či už v aute, alebo mimo neho… možno SA hľadá vodičov bez svedomia
…
ale zas je tu ten fakt, že šiel dosť rýchlo celú cestu, a prišiel o 2:50 (oficiálne je odchod z Brna do Prahy o 3:00), takže si veľmi nenadbehol… príčinou sú práve tie časy príchodov… a SA mi (a určite aj väčšine) vyhovuje kvôli tomu, že sa nemusím trepať do Brna 9 hodín… len dúfam, že im vydrží beznehodovosť - klopem po dreve… pokiaľ viem, tak zatiaľ nemali žiadnu haváriu… len im raz zhorel autobus, ale to bola technická chyba
…
19. Február, 2008 (Utorok)o 14:33
Tak úplně žádnou nehodu bych netvrdil… při takovém počtu linek a autobusů denně v provozu je jistě plno drobných nehod, které napovrch nevyplavou (často určitě i nezaviněných řidiči SA), ale i pár takových, které se dají snadno dohledat…
http://www.google.com/search?h.....tnG=Search
Takže je jen otázkou času, kdy se někomu podaří další Nažidla. V tomto případě bych to viděl jako jasnou ukázku toho pořekadla “tak dlouho se chodí…” Vždyť je to stejné přehlížení reality a fyzikálních zákonů u osobních aut, kde se tomu všichni smějeme a nebo tomu spíláme a naříkáme.
“Mně se to stát nemůže” (myslí si každý druhý řidič osobáku a skoro každý první pasažér busu), no nebyl bych si tím jistý. I mně se to stát může a to žlutýma už nejezdím. Stačí, že mě nějaký někde vyhmátne ve správný čas.
Toto celkem hezky vystihuje mou vlastní zkušenost… http://zpravy.idnes.cz/stotric.....domaci_jan
19. Február, 2008 (Utorok)o 19:52
mal som namysli nehody s mŕtvymi, ale ani to nemám overené (to som počul asi pred 4 mesiacmi v nejakých TV správach)…
tak momentálne najbezpečnejšími dopravnými prostriedkami budú asi vlak a lietadlo… vykoľajenie so smrteľnými zraneniami sa stáva málokedy a straty na životoch pri pádoch lietadiel sú taktiež nižšie než osobné automobily či autobusy…
práve ma pobavilo prehlásenie, na ktoré odkazujú v tom článku na idnes… vraj majú omedzovače na 100km… práve premýšľam, či sme šli tou stovkou, alebo vyššou/nižšou rýchlosťou… on ten pohľad z výšky autobusu je vzhľadom k ceste určite skreslený… tak či onak to nerieši situáciu s obehovaním… na to nemôžu dať žiadne omedzovače…
ja som síce vždy vedel, že jazdia rýchlo a “arogantne”, ale až tento zážitok mi ukázal, že sa neboja riskovať životy vyše 60 ľudí… v Prešove máme napríklad veľkú križovatku… v noci je tam prázdno, ale neďaleko sa nachádza bar s diskotékov… mladí uvedomelí občania odtiaľ občas vybiehajú von na cestu a tam si podávajú fľašku s pitivom (samozrejme minerálka a pod.)… nechodia tam proste autá, tak si to dovolia… a student agency bus tadiaľ väčšinou prefrndží tak rýchlo (tipoval by som to na 100km), že nestihnem ani pozrieť, či sa ešte v bare svieti, alebo nie… v tej tme by pokojne mohol prehliadnuť nejaké decká pobehujúce po ceste…
19. Február, 2008 (Utorok)o 20:38
No, když mě tlačil z toho kopce, tak se musel omezovač asi pěkně potit…
19. Február, 2008 (Utorok)o 20:48
no možno obmedzovač platí len na rýchlosť týkajúcu sa pridávania plynu
ak proste skočí nad 100km/h, tak neprilieva pálenku do ohňa, ale kolos ako je student agency sa rozbehne na vyššiu rýchlosť 
fakt neviem… 
OffTopic: najprv problém so smajlíkmi, teraz dlhý odkaz, ktorý presiahne šírku prvku
ty si nejaký lovec bugov :D:D opravené a vďaka za “upozornenie”… 
20. Február, 2008 (Streda)o 7:32
Rádo se stalo