markophov drístar

V utorok ráno, 3:21 stredoeurópskeho času sa žltý autobus dotrepal na parkovisko. Mal som za sebou noc plnú zmiešaných pocitov z cesty. Vonku miestami zúrila snehová búrka a premýšľal som o tom, že v takom počasí je lepšie vyhrievať sa pod perinou s teplým kakaom a knihou. V autobuse pustili romantický film, ktorý ma opäť presvedčil, že tanec je jedným z mnohých techník ako očariť ženu. A za tú hodinu, čo som si pospal, sa mi snívali nejaké algoritmické bludy.

Upozornenie: Príspevok je dríst! Autor si vyhradzuje právo vynechať pointu.

Autobus, ktorý z Prešova odchádza 20:30 prichádza do Brna o tretej hodine rannej (3:00), býva presný. Jeho príchod je dokonca občas skorší o dve-tri minútky, meškanie som osobne ešte nezažil.

Neskorší spoj (z Prešova o 21:45) má príchod o 03:45. Vynecháva zastávky, na ktorých nie je nejaký cestujúci s rezervovaným lístkom (sprievodca má zoznam), a tak mu samozrejme cesta trvá kratšie. Dokonca prichádza o hodnú chvíľku skôr. Pred dvoma týždňami sme prišli o 3:17. Teraz o 3:21. Normálny cestujúci by bol šťastný, že sa dostavil do cieľa o 24 minút skôr. Ja som mierne rozčarovaný. Neviem totiž, či mi to vyhovuje.

V Brne to majú v celku dobre vymyslené. O polnoci sa všetky autobusy stretávajú na zástavke „Hlavní nádraží“. Cestujúci z vlakov a autobusov to majú blízko. Tieto autobusy počkajú na posledného mnohokolesového omeškalca a až potom vyrazia do ulíc. Človek tam stihne prestúpiť z jedného na druhý, ak sa pritrepal z jednej strany Brna a potrebuje ísť na tú druhú.

Všetko je to super, má to však háčik. Rozjazd v Brne ide o druhej aj o tretej. 3:30 sa však nič takého nekoná. A tak, či už prídete o tretej, alebo o tri dvadsať, musíte čakať do štvrtej. Vonku sú nule blízke teploty, mám dve tašky, nejakých 20 hodín bez spánku, hlad a treba mi na záchod. Okolo pobehujú neidentifikovateľné indivídua a mne sa ukrajuje z času na spánok. Ráno mám cvičenia a musím sa učiť na skúšku. Keby som prišiel o 3:45, nemyslel by som na tieto omáčky. Prichádza už spomínané mierne rozčarovanie.

Neviem, ale asi som príliš pohodlný a nebaví ma zbytočné čakanie a nedomyslené akcie, ktoré na seba teoreticky reťazovo nasledujú. Osobne som momentálne začal preferovať neskorší spoj, pretože mi predĺži čas strávený s priateľkou. Táto blbá zhoda okolností (SA ani DPMB) mi však vždy mierne skazí náladu. So žltými som však príliš spokojný - momentálne neexistuje nič, čo by ich v danej cenovej hladine, akom takom pohodlí a služieb nahradilo.

–

Nezmyselné bľabotanie ukončím čímsi, čo som napísal začiatkom tohto semestra po podobnom príchode.

Autobus prešiel okolo schádzajúcich sa autobusov brnenského rozjazdu a vošiel na parkovisko spoločnosti Student Agency pri hotely GRAND o 02:57. Ja s mojim mĺkvym spolucestujúcim sme sa zdvihli zo sedadiel. Akosi spoločne, synchronizovane a bez slov. Vonku som si odchytil šoféra, a ten my unavene vytiahol cestovnú tašku aj zviazané kartóny, ktoré som so sebou ťahal. Opätoval som úsmev namiesto slova ďakujem a s plnými rukami som sa pekelne rýchlim krokom vybral na zastávku MHD – na „hlavní nádraží“.

Pekelne rýchly krok – myslené zbesilý beh. Obehol som asi štyroch cestujúcich, ktorí vybehli predo mnou a nebrali si z kufra batožinu. Okamžite som obdržal pár pochvalných slov, ktoré som však nevnímal a o 03:00 som sa na zastávke rozsypal (kartóny a jedna taška a peňaženka v jednej ruke, mince v druhej). Dosť nemotorne som zakúpil v automate lístok, pretože šalinkarte vypršala platnosť pred štyrmi mesiacmi. O dosť nemotornejšie som nastúpil a takmer zvaliac autobus na bok som sa konečne usadil. Minútu po tretej sa zavreli dvere a autobus sa vydal do útrob mestskej časti „Královo pole“. Spotený, zaspatý a hladný som sa konečne nadýchol a vydýchol. Zázraky sa dejú a dnes ten čas plynul skutočne nejako zázračne pomaly…

O päť minút vystúpili hluční pankáči a zvyšok cesty sa tak niesol len v súzvuku angličtiny, češtiny a Europy2. Len na konci ma trochu prekvapilo, že autobus odbočil mimo predpokladanú trasu, a keďže som to z tejto zastávky nemal ďaleko, radšej som rýchlo vystúpil. Mierny som tým popudil dve Angličanky, ale v tej rýchlosti som nemal čas trepať sa s dvoma taškami miernejším či romantickejším spôsobom. Zasnívaná postaršia dáma však mala privreté oči a zmena cesty ju zrejme taktiež viac než len zaskočila. Vyskočila z autobusu už skrz takmer zavreté dvere a všetky veci sa jej rozsypali do blata. Keby sme boli obaja tušili, že ten autobus má len obchádzku, a že o chvíľu nám pôjde oproti a bude stáť na požadovanej zastávke, nedvíhali by sme si takto adrenalín a pulz. Čo sa dá robiť. Vzduch bol chladný a nad Brnom stále sedela tmavá sukňa kmotričky noci. Usmial som sa a zahodil za hlavu starosti. Bol som unavený, hladný a bola mi zima. Príchod do Brna sa teda vydaril. Semester začína…

Tento príspevok bol publikovaný Štvrtok, 15. November, 2007 o 1:21 a je uložený v kategórií Drísty. Bol 147 krát zobrazený. Môžete zanechať komentár, alebo trackback z vašej stránky. Komentáre k tomuto príspevku môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál.