Klop, klop…
Ozvalo sa spoza virtuálnych dverí. Správca pozrel do kalendára a vzdychol. Dnes už boli všetci ohlásení návštevníci odbavení. Koho to sem binárny kód nesie. Cez kukátko zahliadol hromadu neidentifikovateľných reťazcov. Opäť bez nejakého titulku alebo aspoň mena identifikátora. Pootvoril dvere a vidiac, že mu nehrozí vírové nebezpečenstvo, uvoľnil ukročením na stranu cudzincovi priestor. Ten, s úsmevom na nulkách a jednotkách, prešiel algoritmom implementovaným vo vstupe do miestnosti. Reťaze zrazu dávali zreteľnejší význam a objavil sa aj „title“.
„Ty si teda Markof?“ opýtal sa správca, keď zatvoril dvere. Cudzinec sa pousmial, neisto podal správcovi ruku, ale šišatou, vlasmi zaplnenou hlávkou kýval zo strany na stranu.
„Nie. S ‘ph’. A vo vete s malým. Len markoph, prosím.“
„Rozumiem. Pokiaľ sa pamätám, mal si tu byť už dávnejšie,“ odpovedal Správca a prešiel okolo steny s panelmi. Markophovi sa zrazu zdalo, že tá malá miestnosť konkuruje svojou dĺžkou s nekonečnom. Nasledoval pohľadom prsty holohlavého muža až kým sa všetky prvky tejto množiny nezastavili pri jeho nicku.
„Á… tu to máme,“ hundral si popod nos Správca. Mal ho úzky, rovnako ako tvár. Dve tmavé oči sedeli príliš blízko a celok, akože tvár, budili dojem flegmatickej a nezainteresovanej osoby. Markoph mal z neho husiu kožu. Čo ak ho nepustí ďalej?
„Neboj sa. Pustím Ťa. Pustím všetkých. Je len na Vás, ako dlho vydržíte…“ usmial sa a kým pohľadom skúmal markopha, pečiatkou označil dokument s povolením. Potom vstal, zastrčil papiere do akejsi políčky, ktorá na tom mieste pred chvíľou nebola a otočil sa k svojmu hosťovi.
„Vitaj vo virtuálnom svete takmer tlačeného slova…“