markophov drístar

Ráno som mal pracovný pohovor. Riaditeľ bol spočiatku odmeraný, najmä po mojich slovách, že aktuálny web by som vyhodil, a že 2/3 stránky sú len úschovňa bannerov a animácii z minulého storočia. Nakoniec priznal, že mám pravdu. To je, ale another fairy tale. Zaskočila ma však taktika využívania webu na zvyšovania predaja. Niektoré firmy ju každým rokom zlepšujú a iné… no tie idú smerom opačným.

Možno som rozmaznaný západom, alebo je to vrodená pohodlnosť a pud sebazáchovy. Keď idem kupovať CD/DVD, tak sral to pes, kúpim v najbližšom obchode. Určite však takto nepostupujem pri drahšom tovare, či už PC zostava pre tetu, externý disk pre mňa, alebo netbook pre priateľku. Prehrabem sa portálmi kamenných obchodov, e-shopov aj hybridov. Dobre poslúžia aj porovnávače cien. Naposledy to síce trvalo 30 minút surfovania, ale kamarátovi som ušetril 100€ pri kúpe netbooku.

Táto firma vo svojich počiatkoch (hádam, že to bolo tak 7 rokov dozadu) na web vyvesila každý mesiac excel tabuľku s komponentami a ich cenami. Potom zaviedli na chvíľu katalóg typu e-shop - len bez košíka a možnosti nakúpiť online. V novembri však zrušili pre mňa jednu z najdôležitejších informácií v katalógu. Cenu…

Dnes som sa dozvedel prečo - aby zákazník nezistil, že to majú drahšie a prišiel sa opýtať osobne. A možno to nakúpi…

Riaditeľ spoločnosti má teóriu, že zákazník aj tak nepozerá na špecifikácie, len na ceny. A keď vidí, že tá firma nemá lacné notebooky (ktorý keď kúpi, tak bude nadávať na firmu, že je pomalý), tak sa nepríde pozrieť. No odkedy na webe nemá ceny, viac zákazníkov sa chodí pýtať na ceny a pracovníci ich občas presvedčia na výkonnejší tovar (a drahší než u konkurencie, ale pššt). A údajne je “skvelé” už len to, že sa prídu opýtať.

Kto vie, čo si o tom myslia pracovníci. Odpovedať tuctom ľudí na otázky “Koľko to stojí?“, a potom im zamávať na rozlúčku, pretože cena konkurencie je nižšia, alebo je vyššia, než si zákazník vysníval - to musí byť sranda. Časovo efektívna. Hlavne, že sa ich chodí viac pýtať…

V lete 2009 sme boli s Petrou na “prázdninách” u jej bratranca v Škótsku. Oli nám vtedy vymyslel množstvo výletov do okolia a okrem nádherných spomienok sme si priniesli aj peknú kôpku fotografií. A mne napadlo použiť ich. (viac…)

Človek si normálne ráno o deviatej vlezie do posilňovne, aby dal svojmu telu trochu aktívneho zdravia. Pumpuje ťažké váhy na rozvoj sily a vyrysovanie. A popritom, ako sa potí a umára, zachmúrene pozoruje študentov, ktorí sa tu ukázali. Rozprávajú a rozprávajú. Ústa sa im nezastavia, za hodinu odcvičia 4 cviky a idú preč. Mohli radšej ostať doma, dať si nejaké kliky, brušáky a drepy a nezavadzať tým, ktorí prišli fakt odcvičiť. (viac…)

Na chvíľu si predstavíme, že Student Agency neexistuje. Máme? Príšerné, čo? Okej, vráťme sa do reality. Ak cestujete často a nemáte vlastné auto, tak vás musela zachvátiť panika rovnako ako mňa. Konečne som si uvedomil, že keď dávajú film, ktorý som už videl, alebo nemajú PC magazín – nie je to koniec sveta. Príliš som na cestách s SA spohodlnel. Dnes ma však prebrala snáď najhoršia cesta autobusom, akú som zažil. (viac…)

Pamätám si časy, keď sa počasie správalo rozumne. Občas sa našiel nejaký výkyv. Snežilo o týždeň dlhšie, než obyčajne, alebo sa naopak jar prejavila skôr a už v marci som chodil do školy len v krátkom tričku. Čo sa deje teraz je ale hotový nonsens. (viac…)

Keď som si asi pred vyše pol rokom kúpil nový mobil SE W710i, bol som spočiatku spokojný, potom rozčarovaný až to skončilo nespokojnosťou a znechutením z kúpy. Najviac ma však zarazilo, že prvých pár týždňov mal môj „mobilný“ fotoaparát 2 megapixely. Čudoval som sa, keď z ničoho nič fotky stratili na kvalite. Asi som stratil pixely… (viac…)

… pretože spevavé vtáctvo dnes ráno štebotalo vo väčšom množstve než v zime… (viac…)

…ale vraj hej. Dnes som počas prednášky z dlhej chvíle otvoril české noviny „MF Dnes“ a v prílohe Brno na strane C5 som objavil príspevok z idnes blogu. Nadpis ma hneď zaujal pretože o tom, že je podnikateľka ľahká som počul viac než dosť. Myslel som, že objavím nejaký príspevok profesora. Neobjavil… (viac…)

Je sedemnásteho februára dvetisíc osem a ja som na ceste z Prešova do Brna. Mám zapnutý notebook, upravujem pár príspevkov, ktoré som ešte nepublikoval a čo nevidím. Pán šofér StudentAgency predbehuje kamión. To je predsa normálne, hovorím si. Ale on predbehuje v zákrute. Pozerám na druhú stranu. Čisté. Našťastie je to ľavo točivá zákruta okolo nejakej rieky. Vidno ďaleko dopredu skrz riedko zarastený breh. Píšem teda ďalej. Otecko za mnou pohladí svoju dcéru a nakláňa sa do uličky. Pozerá dopredu. Pozerám aj ja. Stále predbiehame. Tuším, že je to už štvrtý kamión. Otváram nový dokument. Piaty kamión. Toto sa nevidí každý deň. V diaľke vidím koniec ľavotočivej zatáčky. Prechádza tam z ľavotočivej do pravotočivej. To je už nebezpečnejšie. Trochu. Trochu viac. Ôsmy kamión a stále sme v zlom pruhu. Začínam sa tak trochu báť… (viac…)

Dvadsiate prvé storočie sa už dávnejšie prevalilo dverami. Máme výkonné počítače, ktoré stále miniaturizujeme do notebookov a PDAčiek - do malej krabičky sa predsa nemusí vopchať len telefónna búdka, fotoaparát, nahrávacie štúdio, 5+1 repro sústava či počítač, stokrát lepší než ten, ktorý kedysi zaplnil celé poschodie. Časom možno budú jazdiť na vzduch a po stlačení dzindzíka vedľa atomových hodiniek na ruke nás svetelný lúč transportuje na Mars. Dokážeme na orbitu poslať družicu a aj nejakého boháča, ktorý si to zaplatí a žmurkne očkom na niekoho v NASA. A po istých byrokratických úkonoch vám dokážu na telo primontovať nejakú zbytočnosť. (viac…)